JUDr. Grega Miloslav
Tohto roku uplynie 65 rokov od popravy Milady Horákovej, ktorú pravica a ňou poplatné média už od prevratu zneužívajú na očierňovanie predchádzajúceho politického systému. Aby sme pochopili o čo vlastne v tomto ide, musíme sa vrátiť do minulosti.
Už za prvej republiky v roku 1923 bol prijatý „Zákon na ochranu republiky“, ktorý mal chrániť republiku pred jej rozvracačmi zo strany Henleinovcov a hrozbou zo strany Nemecka, potom ako sa dostal k moci Hitler. Tento zákon však proklamované ciele nikdy neplnil ale bol zneužitý hlavne proti komunistom, ktorí podľa neho boli aj súdení.
Počas celého obdobia bývalej ČSR, od jej vzniku tu vládol právny dualizmus – v Čechách platili staré Rakúske zákony a na Slovenskú Uhorské. Tento stav pretrvával aj po skončení 2. svetovej vojny a až po roku 1948 v rámci „právnickej dvojročnice“ začala sa rekodifikácia zákonodarstva. Tieto zákony boli prijaté zákonodarným zborom v roku 1950 a účinnosť nadobudli až v roku 1951.
Po februárovom víťazstve 1948 Milana Horáková otvorene vystúpila proti vtedajšej vládnej moci robotníkov, usilovala o vniknutie anglických a amerických vojsk na územie vtedajšej ČSR a o násilné zvrhnutie vtedajšej zákonnej moci robotníckej triedy. Keďže rekodifikácia zákonodarstva nebola ešte ukončená, z tohto dôvodu bola stíhaná práve pre porušenie tohto zákona o ochrane republiky a nie ako pokúša pravica demagogický presvedčiť občanov, že podľa totalitných zákonoch prijatých komunistami. Ona ako poslankyňa veľmi dobre vedela o aký zákon ide a aké následky ponesie ak bude konať v rozpore s ním. Teda logicky musela zákonite počítať, že za tento čin podľa tohto zákona bude súdená a aj odsúdená. Lenže zrejme ona ako poslankyňa a v tom čase významná osobnosť dúfala, že následky porušovania zákona sa jej netykajú (tak ako dnešní politici).
Po prevrate v roku 1989 pravica v snahe očierniť predchádzajúce zriadenie začala využívať situácie, že značným odstupom času sa na tieto prípady zabudlo a mladá generácia o nich nič nevedela. Preto začala vyhlasovať, že súdne procesy po roku 1948 boli zinscenované a išlo o politické vraždy na objednávku vtedajšej politickej moci.
Medzi najproklamovanejšie príklady politickej vraždy je uvádzaný práve prípad poslankyne Milady Horákovej. Pravica hneď po prevrate najprv tvrdila v masmédiách, že ju ŠTB zatkla, následne mučila a keďže bola v dôsledku mučenia v takom stave, že ju nemohli verejne postaviť pred súd, preto ju ranou do tyla zavraždili na neznámom mieste niekde v lese.
Neskôr nato televízia uverejnila záznam zo súdneho pojednávania s ňou a keďže prvotné klamstvo pravice vyšlo najavo, preto začali tvrdiť, že išlo o zinscenovaný proces, pretože údajne bola nevinná. Na tomto zázname však Horáková na súdnom pojednávaní hrdo prehlasovala, že sa cíti vinnou z vlastizrady a že cestou československej emigrácie, ktorá po roku 1948 ušla z republiky sa pokúšala ovplyvniť západné mocnosti o vniknutie ich vojsk na naše územie a o zvrhnutie legálne zvolenej moci. Lenže v tomto období, po jednostrannom vyhlásení studenej vojny západnými mocnosťami, ak by podobným spôsobom konal ktorýkoľvek občan týchto západných štátov, bol by u nich dopadol rovnako ako spomínaná Milada Horáková a nás.
Dnešné média u nás v žiadnom prípade neuvedú ako sa vysporiadali po skončení II. svetovej vojny s komunistami vo Francúzsku alebo v Taliansku, kde patrili medzi najsilnejšie politické strany. Je pochopiteľné, že každé spoločenské zriadenie si buduje vlastné obranné mechanizmy proti svojím prípadným odporcom. Takže na západe to bolo demokratické len u nás to bolo totalitné.
Všetkým odporcom socializmu by som nariadil pozorne si pozrieť film „Vopred vinní“ natočený v USA v roku 1991, ktorý dávala STV 1 dňa 20.3.2013 o 22,oo hod. Jednalo sa o obdobie mccarthizmu v 50-tích rokoch minulého storočia. V tom filme režisér vykresľuje ako občania USA boli sledovaní tajnou políciou, ako boli vyhadzovaní z práce len zato, že v minulosti, v čase kedy komunistická strana v USA bola legálnou politickou stranou, prejavili sebe menšie sympatie k tejto strane. Dokonca boli stíhaní „výborom pre neamerickú činnosť”, ktorý mal súdne právomoci nie preto, že sa dopustili nejakej preukázateľné trestnej činnosti proti USA, dokonca ani nie preto, že boli členmi komunistickej strany, ba ani preto, že boli sympatizanti komunistickej strany, ale len preto, že boli iba podozriví zo sympatii ku komunistom!
Vie si niekto predstaviť u nás, aby bol niekto stíhaný len preto, že je podozrivý zo sympatií k prípadnému potenciálnemu páchateľovi?! Takže v USA, ktoré je pre nás vzorom „demokracie“ to bolo v 50-tích rokoch normálne ale u nás v prípadoch, kde boli odsúdení pre riadne preukázanú trestnú činnosť to bolo neľudské, obludné a totalitné!
Vráťme sa však k procesu s Horákovou. Slovenská televízia v televíznych novinách iba spomenula, že uplynulo 65 rokov od zavraždenia spomínanej vlastenky v zinscenovanom procese pre údajnú vlastizradu a špionáž hoci ona sa k tejto trestnej činnosti hrdo hlásila. V Čechách na ČT2 o 20,oo hod. uviedli tzv. dokument o priebehu tohto procesu.
Z odvysielaných zostrihov pred súdom zaznievali jej prehlásenia, že ona „bola milovníčkou Masaryka, Beneša a horela pre mier“. Zrejme preto tak usilovala o vpád západných vojsk do ČSR a vyvolanie novej vojny medzi západnými mocnosťami a vtedajším ZSSR.
Jej prejavy boli úmyselne zostrihované v miestach kde o týchto skutočnostiach hovorila s jednoznačným úmyslom aby sa nepotvrdilo, že z jej strany skutočne sa jednalo o vlastizradu a aby diváci, ktorí nepoznajú dejiny sa o tejto skutočnosti ani nedozvedeli.
Namiesto toho boli medzi jej prejavy vsúvané vyjadrenia jej doposiaľ žijúcich spoluobžalovaných z tejto trestnej činnosti. Títo uvádzali ako ŠtB brutálne týrala politických väzňov v priebehu výsluchov ale ani jeden z nich neuviedol ako bol on sám týraný. Teda ŠtB týrala všetkých politických väzňov len nie ich. Samozrejme že v jej prípade nemohlo isť ani o špionáž, pretože ona zrejme čsl. emigrácii do Londýna s ktorou bola v spojení posielala „iba správy o počasí na území republiky“.
Z celého odvysielaného dokumentu je zrejme, že jeho tvorcovia buďto nepoznajú skutočnú históriu – čo je zlé, pretože dokumentarista by mal podrobne poznať pravdu o ktorej natáča reláciu alebo túto pravdu úmyselne prekrúcajú (je to skôr pravdivé) – čo je ešte horšie! Táto demagógia je zrkadlom „objektívnosti“ dnešných pravicových médií a vymývania mozgov spoluobčanov.
JUDr. Grega Miloslav, Košice dňa 29.6.2015
